samdomanask

Bol raz jeden taký človek. Pózoval ako veľký pacifista, dokonca písal protivojnové romány. Keď sa k moci dostali v Nemecku nacisti, tak tieto knihy pálili, čo bola škoda, lebo väčšinou sa slovenskí spisovatelia v Nemecku netlačili. Tento náš človek sa stal šéfredaktorom novín Gardista v júni 1941 písal strašné články a úvodníky o tom, ako treba napadnúť boľševikov a rozbiť ich kráľovstvo na kúsky. Skrátka – burcoval do vojny. Ako to, že pacifista bol vojnovým štváčom? Jednoducho, šlo tam o mier. Pán Hitler bol ochranca malých pobaltských národov a pôvodne chcel len mier. Postupne sa ale vývoj vojny obrátil. Náš hrdina čoraz viac remcal. Kuriča nebola, musel chodiť sám do kotolne. Jedna slúžka vôbec nehovorila (bola Maďarka), druhá trkotala až až. Mal sa zle a vojna mu škodila.

Tento náš človek bol po vojne nešťastný. Nikto normálny sa s ním nechcel baviť. Napísal rovno štyri autobiografie o tom ako nikdy Hitlera nemal rád. Ale nikto mu to neveril – však jeho názory boli čierne na bielom. Hádzal sa o zem, že on bol socialista a články mu len podsúvali z ministerstva propagandy. Ale už bolo neskoro.

Tento človek sa volal Milo Urban a nakoniec nedopadol tak zle. Bol rok v americkom detenčnom tábore (pretože s fašistami ostal do konca a chcel ujsť s nimi na ich vlaku), ale nakoniec bol slobodný, nikto mu nič nerobil, dokonca aj v učebniciach literatúry pre stredné školy ho nechali.

Milo Urban, ale v roku 2025 sa mohol pokojne volať Eduard Chmelár. Takých Eduardov sú vždy tisíce – najskôr štvú do vojny a potom plačú, že je vojna. Zapletú sa do svojich výmyslov a potom už netušia, čo je pravda a čo lož, hlavne, že tí druhí sú zlí. Ale história si zapamätá, kto štval proti Ukrajine – dokonca aj keď tú vojnu Ukrajina prehrá.