samdomanask

Eduard Chmelár má problém. Musí chodiť do divadla.

Predtým nemusel, ale dobrým časom odzvonilo. Zobrali ho do vládnej čriedy propagandistov druhej triedy a odvtedy sa musí raz do mesiaca vyparádiť a ako kohút dve hodiny sedieť na vajciach v hľadisku. Televízni pondelníčkovia majú povinnosti niekedy aj v piatok. Loviť bobríka kultúrnosti sa má.

Vo svojej recenzii na sociálnych sieťach prezradil pán docent, že bol najlepšie oblečeným divákom. (Nosí stále to isté sako, čo mu dali, keď sa mal stretnúť s pánom premiérom, väčšina gombíkov to už vzdala a odletela, ale prečo si zapínať sako a zakrývať skvelú akademickú kravatu?). Módna ikona Eduard sa posťažoval, že okrem neho tam boli všetci v teniskách, mikinách, kožených bundách, teplákoch a dokonca v šušťákoch. Nie je jasné, či tí v šušťákoch neboli herci – tu to pánovi docentovi trochu splýva. Vždy keď herci začnú rozprávať, Eduard začne čeliť blikancom. Na Amatéroch blikal ako poslední dvaja americkí prezidenti dokopy. Ešte ho pri tom aj odfotili (to sa v divadle môže?). V skratke: pred peripetiou má dospanú celú predchádzajúcu noc nájazdov na chladničku.

Divadlo nie je pre každého. Hry o ovocí. Progresívne ksichty na javisku aj v auditóriu. Vpredu v bedni šušká nejaká babka. Cudzí neznámi ľudia rozprávajú o svojich rodinných traumách a niekedy aj o ovocí. Na sedadle pred tebou sedí dvojmetrový pán. Po zemi cukríky polepené vlasmi. Niekto stále kašle a v prvom rade sa rehocú na niečom čo dozadu nepočuť Nikdy nevieš kedy zatlieskať a návšteva toalety cez prestávku je ako pokúšať sa vyprázdniť v sprievode tanečníkov na indickom festivale farieb. Príšerná otrava. Komu v divadle aspoň raz v živote nezaklipkali viečka?